kreativna

Jeho blízkosť,zvláštne,nenaháňala mi strach.Síce sálal z neho zvláštny chlad a odmeranosť,ale takí sú už Azielovia.A popravde,ved je to jeho náplň práce-takto sa správať k ľuďom.V ruke drží moje poradové číslo,pod ktorým predstúpim pred Veľkú porotu.Napadlo ma,ak ma odsúdia na Večnosť,budem mať dosť času im zaviesť elektronický systém poradovníka:-)Ešte aj tu zakrývam svoj strach vtipkovaním.Nedokážem zosúladiť a skoordinovať svoje myšlienky,nenapadá ma jediná krátka obhajoba,ktorá by sa dala utkať zo spomienok.Zakaždým to bolo tak,že moja jedna myšlienka predbiehala druhú ,a preto v mojom živote zostalo toľko nedokončených myšlienok- nevravím radšej o vyslovených či zrealizovaných. Vdaka tomu teraz som tu- vdaka mojej povahe.Otrasnej povahe.Ešte že mi všetci pripomínali- Ty si ako vystrihnutý blíženec.Och aká si všestranná,ale ktorá je tvoja pravá tvár???? Za veľkým stolom sedeli postarší chlapi v dlhých sutanách.Úplne ináč som si predstavovala porotu,ktorá ma raz bude súdiť.Prečo si medzi seba neprizvali aspoň jednu ženu?Môj Aziel na mňa žmurkol,čo bol náš dohovorený signál na to,že si možem sadnúť.Netrvalo to dlho,kým poznášali všetky spisy,zložky a doličný predmet - obraz.Mojím poslaním bolo na Zemi namaľovať Lásku a priniesť ho hore,aby som sa vykúpila ním a posunula sa do dalšej dimenzie. Predstúpil žalobca a strhol bielu plachtu z obrazu.Žiara farieb sa prelínala s tou postavou,ktorá bola na ňom namaľovaná.Nebol to ani chlap,ani žena...Ten obraz sa ani nemusel volať Láska,ale Boh.Takto som si Boha predstavovala.Prečo by mal byť starý a šedivý???Tak ako nám ho všetci podstrkovali?Na mojom obraze bola žena snedej pokožky,Jej veľké hnedé oči boli plné lásky,nehy a šťastia.Pootvorené pery sa milo usmievali.Na odhalené ramená jej padali rozpustené havranie vlsy.Druhú polovicu človeka vyplňal chlap jemných črt,s pohladom dobráka.Bol o niečo svetlejšej pleti,s neposlušnými vlasmi a krásnymi mohutnými ramenami.Nemusela som ich namaľovať v objatí,mne postačila pre nich jedna bytosť. Obžaloba strhla to plátno a obraz sa začiernil.Farby dúhy teraz vystriedala šeď.Tí istí ľudia sedia v búrke.Pridala som im na veku,a zmenila tie ich pohľady.Jej hnedé oči už nežiarili-boli plné smútku a výčitiek.Pery mala zaťaté,tak ako aj zuby pod nimy.Jeho dobrota z pohľadu sa zmenila na mužskú ješitnosť,na neopísateľnú nenávisť voči nej.Teraz jeho pery boli otvorené-kričali niečo. Namaľovala som tých dvoch ako sa hádali.Už nie v jednom tele,ale každý osve.Niekto im zhodil veľký čierny dáždnik,aby aspoň nezmokli.......... A další obraz....pod mojou búrkou boli namaľované už len črepiny a prilepená zažltnutá ich svadobná fotografia,na ktorej sa bozkávajú. A mňa teraz súdia za to,že som chcela oklamať svet podobami lásky.Že som ju nenamaľovala jednu ale tri.Keby vobec tušili,že keby mi na to neprišli,že by ich bolo oveľa-oveľa viac. Kto vymyslel chrapľavú trúbu?Trikrát zatrúbila a predo mnou sa otvorili dvere číslo 4...rozsudok bol krátky-Večnosťou by sa vykúpila-posielamu ju naspäť do 4.dimenzie napraviť to,čo pokazila....