kreativna

Aký si dnes nepokojný.... -Ale zlatko,to sa ti iba zdá -Ba áno,čo sa toľko obzeráš okolo seba? Nezdá... -Ja??? Ale trdielko moje,nerob z toho zas drámu... -Nevrav mi trdielko,vieš,že to neznášam. -Dobre zlatko,povedal už len tak z povinnosti a premýšľal nad tou ich hrou : ľúbi-neľúbi.Koľkokrát do dňa mu dojde smska či e-mailová správa a on vždy zo srdca niečo duchaplné odpíše,len aby ju potešil.Tiež sa musí trafiť do jej nálady,aby mu zas neodpísala:Ty ma už neľúbiš?Ale ako to ona može tak rýchlo vycítiť? Žeby to ten ženský inštinkt?Ten zmysel,ktorý majú ženy navyše? Vtedy to nemá konca kraja,vysvetľovať jej,že sa do nej naozaj zamiloval,že je jediná po ktorej túži,že je najúchvatnejšia,že vonia ako kvietok jazmínu,že chutí ako čokoládka,že je preňho ako vzduch pre človeka.A bez toho sa veru nedá žiť,hm,a keby len bez neho :-)Ona nechápe..že muža si nemožno len tak vyvlastniť.Ved on má prácu,jeho život nie je prechádzka voňavým sadom,ved on má rodinu,on má dieťa,on má zodpovednosť,on..on....on je chlap.on nemože predsa vkuse sa len mazliť a mojkať a šuškať.On musí robiť chlapské rozhodnutia,chlapské činy...on chce pohnúť svetom.Keby to tak ona vedela.... Vôňa kávy sa vznášala nad ich stolom v Carpane.Čašník im zapálil sviecu a dobráckym úsmevom sa zasmial doprázdna.Poznal ich už od leta.Aj vtedy mal službu, ked Maja tu čakala na Olivera prvý krát.Vtedy prišla v ľahkých letných šatách a s vlasmi rozpustenými ako víla.S neodolateľným šarmon si listovala Elle.Vtedy nik netušil,že je to len poznávacie znamenie pre pána XY,ktorý sa mal s ňou stretnúť.Všetok personál si chodil prezerať tú neodolateľnú mladú dámu,jej opálené mladé telo dýchajúce exotikou a ten neskutočne záhadný pohľad....Keď do dverí vstúpil Oliver,všetci vedeli,že jeho oči hľadajú ju.Nedovolil jej ani sa postaviť-Takto som si ťa predstavoval,dievčatko, - a vtisol jej na pery bozk,ako keď drzý chlapčisko vyhrá v stávke bozk od baby,po ktorej ide celá škola.A on ju mal. Už celé 4 mesiace. Ale na tú históriu z leta už aj zabudli..už ich nezamestnáva radosť zo stretnutí,ale skôr obava z neznáma,Ale toto má byť šťastie? Ako potom musí vyzerať nešťastie? Maja sa pohrávala so svojím snubnym prstienkom na prste.Hlavou jej poletovali myšlienky z rána,ked ešte nevedela vydžať bez Oliverovej prítomnosti.A teraz keď je tu - rozmýšľa nad povinnosťami,ktoré ju ešte dnes doma čakajú.Spomína na časy nedávne,keď nemuseli sa spolu ani zhovárať-stačili im pohľady a ich duše-aj tie nevyslovené slová sa vznášali s ľahkosťou nad nimi ako pierka vtákov.. Nik z nich nechápal,čo sa vlastne stalo,kto môže za to,že padajú niekde do priepasti.On dívajúc sa na ňu,vidí v diaľke plnú schránku e-mailov a ďalšie dobrodružstvá.Už ju nespovedá,už ju neprehovára ,aby zostala ešte chvíľku....potrebuje slobodu. Dopil aj on svoju kávu,keksík strčil malému Matemu do rúčky a neskutočne láskavým hlasom mu prízvukoval: - Mate,ked sa nás maminka spýta,kde sme boli-povieme-že sme mali náhodné stretnutie.Chápeš?Náhodné stretnutie.....